[Magazín Kave=šéfredaktor Park Su-nam] Ráno 28. februára 2026, sobota. V malom mestečku Minab (Minab) v južnom iránskom provincií Hormozgán sa 7-ročné dievčatá pripravovali na hodinu matematiky. Brúsili ceruzky, rozťahovali zošity, prihovárali sa si s kamarátkami a cinkali smiechom pri rannom pozdrave—to obyčajné dopoludnie o 10:45. Strop triedy dievčenskej základnej školy Shajareh Tayyebeh sa zrútil. Pravdepodobne išlo o strelu typu Tomahawk s plochou dráhou letu, odpálenú americkým námorníctvom. Zahynulo 168 detí. Spolu pochovaných bolo 14 učiteliek. Vo veku od 7 do 12 rokov—najmenšie a najnevinnšie bytosti na tomto svete—zavreli oči, držali namiesto ceruziek popol. Amnesty International vyhodnotila tento útok ako „chybu pri cieli založenú na zastaraných informáciách“ a ako dôsledok toho, že americká armáda aj roky po oddelení stále vníma školu ako súčasť vojenského zariadenia. Námorný expert a riaditeľ ARES (Service for Arms Research) N. R. Je nzen-Jones to povedal pre CNN: „Ide pravdepodobne o zlyhanie procesu pri voľbe cieľa (targeting failure). Niekde v rámci informačného cyklu sa neuskutočnila aktualizácia, alebo bol vybraný nesprávny cieľ.“
Všetko je jednoduché. Uveďme si fakty.
28. februára 2026 začali Spojené štáty a Izrael rozsiahle spoločné nálety na celý Irán pod operačným názvom „Operation Epic Fury“. Najvyšší líder Iránu Alí Chameneí zahynul pri náletoch, jadrový areál Natanz bol zničený a námorná vojenská sila Iránskych revolučných gard (IRGC) bola úplne zdevastovaná. Zámienky, ktorými sa oháňala Trumpova administratíva, boli rôznorodé ako bufet. Odstránenie „bezprostrednej hrozby“ z Iránu, zamedzenie vývoja jadrových zbraní, zničenie schopností rakiet, získanie ropných zdrojov a napokon až zmena režimu (regime change). Veľa zámienok znamená paradoxne, že neexistuje ani jedna jednoznačne istá zámienka. Pred začiatkom vojny ománsky minister zahraničných vecí Badr al-Busaidi medioval jadrové rokovania USA–Irán. V deň útokov napísal na X (bývalý Twitter): „Som sklamaný. Aktívne a vážne rokovania boli znova narušené. Vyzývam USA, už sa viac nenechajte vtiahnuť. Toto nie je vaša vojna.“ A čo urobil Trump? Počas letu Air Force One smerujúceho do Corpus Christi v Texase vydal príkaz na útok. Pri pohľade na palube lietadla, pri občerstvení, podpísali sa na zozname rozkazov—z ktorých vyplývala smrť 168 detí. A opakovane vyhlasoval „víťazstvo“. Dokonca klamal: „Iránske vojsko bolo zničené.“
Pozrime sa na rozsah škôd. K 7. aprílu 2026 iránska organizácia na ochranu ľudských práv HRANA eviduje 3 636 úmrtí pri náletoch v Iráne, z toho 1 701 civilistov. V Libanone 1 800, v Iraku 23, v Spojených arabských emirátoch (SAE) ešte 11 civilistov. UNICEF (UNICEF) oznámil, že už desať dní po začatí vojny zahynulo alebo bolo zranených viac než 1 100 detí v celom Blízkom východe. V Iráne zahynulo 200 detí, v Libanone 91, v Izraeli 4 a v Kuvajte 1. UNICEF označil túto situáciu za „katastrofálnu (catastrophic)“ pre milióny detí. Minimálne 20 škôl a 10 nemocníc bolo v Iráne zničených.
Aká bola reakcia sveta? Tak, akoby sa klince zatĺkali do rakvy: právnici medzinárodného práva a lídri sveta hovorili úplne to isté.
Profesor práva na Yale Oona Hathaway označila americké nálety na Irán za „otvorene nezákonné (blatantly illegal)“. The Washington Post informoval, že jej vyhlásenie „zastupuje obrovskú časť akademickej obce medzinárodného práva“. Odborníci z Úradu vysokého komisára OSN pre ľudské práva (OHCHR) túto vojnu označili za „zjavné porušenie medzinárodného práva a akt agresie (act of aggression)“ a varovali: „USA a Izrael by mali prestať v rozpútaní a eskalácii konfliktu pokračovať v tom, že sa sami považujú za nad medzinárodnú právnu legitimitu.“ Generálny tajomník OSN António Guterres vyzval na „okamžité zastavenie nepriateľstva a zmiernenie napätia“. Francúzsky prezident Emmanuel Macron varoval, že táto vojna „otvorila Pandorinu skrinku s vážnymi následkami“. Prezidenti Francúzska, Nemecka a Veľkej Británie vo spoločnom vyhlásení vyzvali na „odhodlanie pre regionálnu stabilitu“ a „obnovenie rokovaní“.
Ruské ministerstvo zahraničných vecí označilo tento útok za „vopred naplánovaný a nevyprovokovaný akt ozbrojenej agresie (preplanned and unprovoked act of armed aggression)“. Čínska spravodajská agentúra Xinhua zverejnila spolu s karikatúrou strýka Sama (Uncle Sam) vetu: „Hegemonizmus je jedinečný jazyk, ktorý poznám (Hegemonism is the only language I know)“. Profesor ekonómie na Columbia University Jeffrey Sachs vystúpil v Democracy Now! a túto vojnu nazval „najotvorenejším a najdrzším útokom na Chartu OSN a medzinárodné právo od roku 1945“. Potom povedal ešte toto: „Je to najotvorenejší fašizmus, aký sme po fašistickej ére druhej svetovej vojny videli… Dvaja zhubní, malonosiacimi sa narcisi, Netanyahu a Trump, nás vedú do katastrofy.“
Medzinárodný vojenský tribunál v Norimbergu už v roku 1946 rozhodol, že „začatie útočnej vojny je najvyšší medzinárodný zločin (supreme international crime)“. Lebo tým sa do jedného celku „zahŕňa nahromadené zlo všetkého, čo bolo.“ Vojnové zločiny, zločiny proti ľudskosti—všetky tie sprievodné zločiny—vyplývajú z tohto základného zločinu: nelegálneho začatia vojny. Trumpov minister obrany Pete Hegses vyhlásil, že v tejto vojne „neexistujú žiadne hlúpe pravidlá zapojenia (stupid rules of engagement)“. Aj Trump sám povedal: „Jedinou hranicou mojej globálnej moci je moja vlastná morálka. Tá je v mojej hlave… Medzinárodné právo nepotrebujem.“
Tieto vyjadrenia sú rovnako bezcenné ako pomarančová kôra. A predsa svet sa nepýta na to, nie kto tú kôru hodil, ale aká niť (thread) pohla tým, kto to urobil.
Zaujímavé je, že aj samotní americkí občania sa s touto vojnou nestotožňujú.
Podľa prieskumu z 25. marca 2026 od Pew Research Center 61 % Američanov odmieta (disapprove) Trumpovo riešenie iránskej vojny a 59 % uviedlo, že použitie vojenskej sily bolo „zlým rozhodnutím“. 40 % Američanov verilo, že táto vojna „z dlhodobého hľadiska spraví USA menej bezpečnými“, zatiaľ čo podiel tých, ktorí odpovedali, že „spraví USA bezpečnejšími“, bol len 22 %.
Aj v prieskume na Quinnipiac University bolo proti vojne 54 % voličov a dokonca aj vo vlastnom prieskume Fox News sa proti vyslovilo 58 % Američanov.
No—tu sa jedna číslica žiari až nepríjemne jasne.
75 % republikánskych priaznivcov podporilo iránske nálety. A z nich 90 % tých, ktorí sa sami označujú ako MAGA (Make America Great Again), podporilo túto vojnu. Podpora medzi republikánmi, ktorí nie sú MAGA, bola 52 %.
Prečítajte si to ešte raz. 90 % priaznivcov MAGA.
Toto nie je problém jedného konkrétneho človeka, Trumpa. Toto je problém ideológie. Nie Trump—ale problém pôdy, ktorá umožňuje, aby Trump existoval.
Teraz sa na chvíľu zastavme a položme si otázku, ktorá je až nepríjemne zlá.
Odkiaľ sa vzal Trump?
Väčšina médií Trumpa kritizuje. Na sociálnych sieťach si z neho robia žarty a politickí komentátori rozoberajú jeho nevedomosť a narcizmus. Lenže tieto analýzy, ktoré jazdia po ceste tak nebezpečne ako srnka, idú mimo jadra. Trump nie je príčina, ale dôsledok. Trump nie je šíp—je to len kamienok, ktorý odletel z prakového luku.
Názov toho prakového luku je „America First (America First)“.
Podľa analýzy Council on Foreign Relations (CFR) Trumpova diplomacia „America First“ síce navonok hlása ne izolacionizmus (neo-isolationism), ale v skutočnosti je to projekt hegemónie v maske nového imperializmu (neo-imperialism). Trump vyhlásil, že pripojí Kanadu, žiadal, aby vlastnil Grónsko, a vyhrážal sa, že bude ovládať Panamský prieplav. Použil vojenskú silu vo Venezuele, Iráne, Iraku, Nigérii, Somálsku, Sýrii, Jemene aj v karibskej oblasti.
Je to izolacionizmus? Keď dáte predškolákovi mapu sveta, odpovie „nie“, aj keby sa tomu mal učiť naslepo.
Odborná štúdia E-International Relations „America First, Humanity Second“ analyzuje tento jav ešte ostrejšie. Autori tento Trumpov „America First“ opisujú ako priameho potomka 19. storočia „Manifest Destiny“—expanzionistickej ideológie, podľa ktorej Amerike bola daná posvätná úloha vládnuť celej Severnej Amerike. Autori píšu: „Je to imperializmus vlastný Trumpovi a MAGA a je to len pokračovanie expanzionistickej tradície, ktorá siaha až do čias ‚Manifest Destiny‘.“ Kľúčová téza je táto: „Ak sa Amerika vždy stáva ‚prvou‘, potom sa zvyšok ľudstva (humanity) automaticky stáva ‚druhou‘.“ „America First“ nie je len politické sloganové heslo. Je to ontologické vyhlásenie, ktorým sa 95,8 % svetovej populácie zaraďuje do kategórie „bytostí druhej kategórie“.
Keď sa ponoríte hlbšie do koreňov „America First“, narazíte na žulový základný podklad—„American Exceptionalism“ (americká výnimočnosť). James W. Ceaser vo svojej štúdii z roku 2012 „The Origins and Character of American Exceptionalism“ analyzuje, že tento pojem existuje od vzniku USA v podobe „osudovej misie“ a že „keďkoľvek sa naskytla dostupná moc, táto misia sa často prejavovala v imperialistickej alebo jednostrannej podobe“.
Nayak a Malone vo svojej štúdii z roku 2009 „American Orientalism and American Exceptionalism“ (publikované v International Studies Review) argumentujú, že americká výnimočnosť tvorí jadro americkej identity, zahraničnej politiky a hegemónie a že pod predpokladom, že „obyčajní ľudia na Blízkom východe chcú to isté ako Američania“, sa zdôvodňuje „zničenie nepriateľa a ofenzívny prístup militarizmu“.
Noam Chomsky to povedal stručne: „Výnimočnosť je pojem, ktorý majú všetky veľmoci, a je vždy nesprávny (Exceptionalism is a concept held by every great power, and it's always wrong).“ Poukázal tiež na to, že pod ilúziou, podľa ktorej sú americké zásahy do zahraničia altruistické, v skutočnosti „vždy slúžia len tým najsilnejším Američanom.“
Jeffrey Sachs, profesor ekonómie na Columbii, vo svojej knihe „A New Foreign Policy: Beyond American Exceptionalism“ (2018) systematicky analyzuje, ako americký militarizmus a výnimočnosť skresľovali politiku voči Blízkemu východu, a zaznamenáva vzorec, ktorý viedol k „státisícom obetí z radov irackých civilistov, tisícom amerických obetí a nákladom v radoch biliónov dolárov“.
Genealógia americkej výnimočnosti sa dá zhrnúť takto:
Manifest Destiny (1840s) → obnova Monroeovej doktríny (Monroe Doctrine, 1823) → výnimočná zahraničná politika → MAGA / America First → invázia do Iránu (2026)
Toto nie je šialenstvo jedného človeka. Toto je produkt ideológie, ktorý sa nechal dozrieť počas 200 rokov.
Tu vyslovím hlavné tvrdenie. Je to síce pedantske a trochu mi je to ľúto, ale dávam z toho otázku, aby sa inteligentní čitatelia cítili čo najmenej dotknuto.
Keď Trump zmizne, bude problém vyriešený?
Odpoveď je tragicky jednoduchá. Nie.
Ako ukazujú prieskumy Fox News, 90 % podporovateľov MAGA podporuje túto vojnu. 77 % republikánov podporuje vojenské konanie a 79 % verí, že táto vojna „spraví svet bezpečnejším“.
Zmysel týchto čísel je jasný. Trump si túto horúčku nevytvoril len tak—on sa na nej vezme. Nejde o to, že snowboard vytvára vlny. Sú to vlny, ktoré dvíhajú snowboard.
Analýza Inštitútu pre americkú zahraničnú politiku (FPIF) to vystihuje presne: americký Kongres nezískal hlasy na schválenie rezolúcie o vojnových právomociach (War Powers Resolution) ešte pred začatím vojny, hoci sa aj tak ani len neporadili s prezidentom. A napriek tomu sa obe strany a rôzni prezidenti „nechali, aby sa spustila a pokračovala rozsiahla vojenská sila, bez toho, aby si aspoň naoko nárokovali právomoc vyhlásiť vojnu“.
Toto nie je len problém Trumpa. Aj invázia do Iraku v roku 2003 nebola len Bushov problém. Iránsky prevrat z roku 1953 (zvrhnutie MossaDegha) nebol problém len Eisenhowerovej osoby. Ani vojna vo Vietname nebol problém len Johnsona či Nixona.
Odborníci OSN pre ľudské práva povedali toto: „Desiatky rokov prevratov, vojenských zásahov a zásahov pomocou jednostranných sankcií zo strany USA vo vzťahu k Iránu a celému Blízkemu východu spôsobili tomuto regiónu chaos—musí sa s tým prestať.“
„Desiatky rokov“—a Trumpovo funkčné obdobie je len malá časť z toho.
Štúdia uverejnená v Texas National Security Review „Whither the 'City Upon a Hill'? Donald Trump, America First, and American Exceptionalism“ zdôrazňuje, že aby sme pochopili Trumpovo „America First“, musíme povinne analyzovať hlavný naratív skrytý pod tým—americkú výnimočnosť. Trump nie je novou verziou výnimočnosti; výnimočnosť sa napokon odhalila úplne bez šiat.
Vráťme sa ešte raz do Minabu.
3. marca 2026 sa tisíce Iránčanov zhromaždili na uliciach a pochovávali telá detí. Rady malých rakiev zabalených v bielych plachtách sa neprestávali. V Tokiu v Japonsku iránska skupina „Môj Irán“ pre Žijúcich Iráncov (v Japonsku) usporiadala „spomienkový obrad za 168 detí obetovaných pri bombardovaní základnej školy Minab v Iráne“. Iránci žijúci v Japonsku a japonskí občania sa zhromaždili spolu a zapálili sviečky. Amnesty International analyzovala, že zbraň použitá pri útoku bola s vysokou pravdepodobnosťou americká raketa Tomahawk. Škola bola fyzicky oddelená od základne IRGC ešte pred rokmi a boli pre ňu vytvorené aj samostatné vstupy; satelitné snímky z decembra 2025 dokonca zachytili deti, ako sa na ihrisku hrajú s loptou. A napriek tomu americká armáda túto školu vnímala ako súčasť vojenského zariadenia a zaútočila.
Vysoký komisár OSN pre ľudské práva Volker Türk uviedol, že tieto nálety vyvolávajú „vážne obavy, či boli v súlade s medzinárodným humanitárnym právom“. Hovorkyňa OSN Ravina Shamdasani povedala: „Útok by nemal byť len ďalšou desivou udalosťou, ktorá zmizne z titulkov a už sa nestane prioritou. Musí nasledovať zodpovednosť.“
Americký výbor Quakerovej cirkvi pre pomoc obetiam konfliktov (AFSC) vypočítal náklady tejto vojny takto: náklady približne 65 miliárd dolárov, 220 miliónov dolárov denne. Táto suma by dokázala vyplatiť jednoročné platy 3 300 učiteľom každý deň. 168 detí z Minabu by mohlo dostávať celoživotné vzdelanie za peniaze, ktoré USA minú na vojnu za jediný deň—len ako niekoľko percent z tej dennej sumy.
Médiá a občania sveta kritizujú Trumpa. Samozrejme, že ho treba kritizovať. Je vrchným veliteľom, ktorý vojnu nariadil, a má priame osobné zodpovednosti za smrť 168 detí.
Ak ho však postavíme len na vrchol kužeľa, prehliadneme kužeľovu základňu—obrovskú zem (základ), na ktorej stojí.
Jeffrey Sachs varoval: „V Amerike stále zostáva imperiálne nastavenie mysle (imperial mindset) a to bráni prispôsobeniu sa novej realite.“ Analyzuje, že iránska vojna rozbila americký systém aliancií, a zdôrazňuje, že korene tejto vojny neboli v jednotlivcovi, ale v štrukturálnom imperializme. Analýza Monthly Review „The Trump Doctrine and the New MAGA Imperialism“ to ešte odsekuje priamo: „Trumpova štátno-imperiálna stratégia je úplne v súlade s reakčnými pohľadmi jeho priaznivcov MAGA. Neodmietajú imperializmus a militarizmus.“
Prečítajte si túto vetu ešte raz. Priaznivci MAGA neodmietajú imperializmus. Oni ho chcú. Iba chcú, aby ten imperializmus bol „pre USA“. Toto je identita „America First“. Demokratizácia imperializmu. Najzákernějšia forma hegemónnej ideológie v dejinách ľudstva—keď ľudia sami mávajú zástavou impéria.
Dokiaľ žije „America First“, aj keby bol Trump obžalovaný, aj keby skončil vo väzení, aj keby ho hodili do smetného koša dejín, objaví sa druhý Trump. Objaví sa tretí Trump. Len s iným menom—bábková figúrka na rovnakom lane, pri rovnakom tanci.
Do Iraku v roku 2003 vtrhol Bush. Do Iránu v roku 2026 vtrhol Trump. S odstupom 23 rokov, pod iným menom prezidenta, na rovnakom ideologickom podklade sa urobilo to isté. Zámienky sú iné, ale štruktúra je rovnaká. Iba sa zmenilo označenie—zbrane hromadného ničenia (WMD) sa premenili na „bezprostrednú hrozbu“—ale scenár zostal rovnaký.
E-International Relations prirovnáva osud „America First“ k americkému zákazu alkoholu (Prohibition). Prohibícia dala americkej spoločnosti v určitej fáze obrovský impulz a napokon sa zrútila vlastnou vnútornou protirečivosťou. Autor píše: „Všetci, ktorí sa zvyknú zaraďovať automaticky medzi nižšie priority—tí, ktorých zvyšok ľudstva, teda ‚America First‘, preklasifikuje—budú musieť čakať, kým Trump a trumpizmus ten prohibičný moment celkom nevyčerpajú.“
Čakať? A kým sa čaká, kto oživí deti z Minabu?
Analýza FPIF uzatvára: „Neprítomnosť vôle v Kongrese a v OSN a oslabenie výkonnej schopnosti nezabránili USA a Izraelu začať ničivú novú vojnu. Ich absencia výkonnej schopnosti znamená, že spoločenské hnutia a občianska spoločnosť—v USA aj vo svete—musia vstať a požadovať, aby ich vlastné vlády skutočne dodržiavali zákon. Bez týchto ľudových hnutí nie je nikto, kto by silným držal zodpovednosť.“
Na čo má svet upriamiť pozornosť, nie je Trumpov účet na Twitteri. Na čo by mal svet „zaťažiť“ (odmietnuť), nie je Trumpova politická životnosť.
„America First“ je samotná ideológia.
Nie je to problém vnútorných záležitostí jednej krajiny. Keď zomrelo 168 detí, stalo sa to problémom celého ľudstva. V okamihu, keď sa 2. článok ods. 4 Charty OSN zmenil na kúsok tlačeného písma, z toho sa stal problém existencie medzinárodného poriadku.
Trumpa kritizovať je ľahké. Robiť si žarty z jeho narcizmu, z jeho prešľapov si spraviť meme a čakať na jeho odchod je najpohodlnejšia kritika na svete.
No je to ako búchať bábke do nosa na javisku. Publikum sa síce smeje, ale v ďalšom predstavení tá istá bábka—alebo iná bábka pod iným menom—povie tie isté repliky. Pokiaľ sa nezmení ruka, ktorá drží šnúrky.
Americká výnimočnosť je vírus starý 200 rokov a „America First“ je jeho mutácia v dvadsiatych rokoch 21. storočia. Táto mutácia zabila deti v Minabe, vypálila Hormuzský prieliv a zmenila medzinárodné právo na papierový odpad.
Povedzme to slovami Noama Chomského: „Výnimočnosť je pojem, ktorý majú všetky veľmoci, a je vždy nesprávny.“ Aj USA nie sú výnimkou. Nie je ani výnimka z „výnimočnosti“.
Povedzme to slovami Jeffreya Sachsa: „Toto je najotvorenejší fašizmus od roku 1945.“
A palivo toho fašizmu nie je mozog Trumpa. Sú to desiatky miliónov občanov, ktorí si nasadia čiapky MAGA a vykrikujú „USA! USA!“—tá prvotná istota, že „my sme tí najlepší“, ktorú čerpajú spontánne. To je palivo.
Deti z Minabu mali v rukách ceruzky. USA odpálili Tomahawky.
Kým sa pozeráme len na ruku, ktorá tie Tomahawky hodila, tá istá ruka bude—pod iným menom, iným deťom—znovu hádzať Tomahawky.
Musí sa prerušiť lano. Nie bábka, ale lano.
America First je to lano.
Odporúčaná literatúra
Pew Research Center, „Američania vo veľkej miere nesúhlasia s americkou vojenskou akciou v Iráne“ (2026.3.25)
UNICEF, „Počet obetí na deťoch rastie spolu so zintenzívnením konfliktu na Blízkom východe“ (2026.3.11)
Amnesty International cez ReliefWeb, „Tí, ktorí sú zodpovední za smrteľný a nezákonný americký úder do školy“ (2026.3.16)
OHCHR, „Experti OSN odsudzujú agresiu voči Iránu a Libanonu“ (2026.3)
CNN, „Úder na iránsku školu: Analýza naznačuje, že za to bol zodpovedný USA“ (2026.3.6)
Jeffrey Sachs, rozhovor pre Democracy Now! (2026.3.13)
FPIF, „Vojna USA a Izraela proti Iránu je nezákonná“ (2026)
E-International Relations, „America First, Humanity Second“ (2025.11)
CFR, „Trumpova rétorika ‚America First‘ skrýva neokonštruktivistický (neo-imperiálny) smer“ (2026)
Restad, H.E., „Whither the „City Upon a Hill“?“ Texas National Security Review (2019)
Nayak & Malone, „American Orientalism and American Exceptionalism“ International Studies Review (2009)
Ceaser, J.W., „The Origins and Character of American Exceptionalism“ American Political Thought (2012)
Noam Chomsky, cez Truthdig, „Výnimočnosť je vždy nesprávna“
The Washington Post, „Po Iráne už medzinárodné právo nezodpovedá realite“ (2026.3.5)
